Moja žena

Pridané: 13.11.2012 16:20:00 Počet zobrazení: 1152

13 November 2012

erotika erotické príbehy sexi darčeky

Moja žena


Otec vždy vravieval, že muž sa má vedieť o ženu postarať. Ten, ktorý to nedokáže, nie je muž. Vždy si naňho spomeniem, keď riskujem alebo hľadám nové spôsoby. Často sa pýtam sám seba, prečo to robím. Vystavujem riziku vlastnú rodinu. Pre mňa posvätné puto. Základ a moju istotu. Druhá vec, ktorú mi často prízvukoval je, že muž si nemôže dovoliť urobiť pochabosť. To môžu len ženy a deti. Preto mi každé rozhodnutie zviera srdce. Nebojím sa bolesti, nebojím sa zlého rozhodnutia, nebojím sa o seba ani seba, bojím sa rodiny. Tých očí, ktoré visia na mne, ktorým som dal život. Znovu sa mi natíska otázka, prečo to robím. Prečo neprestanem. Rodinu som zabezpečil, doprial pohodlný život bez strachu a prepočítavania. Moje deti nepocítia úzkosť ani obavy, ktoré som cítil, keď otec ochrnul a ostal bez práce. V necelých 17 rokoch som tým dedične prebral povinnosť priniesť rodine jedlo. Nepocítia strach, ktorý som mal, keď mi zamestnávateľ po 2 mesiacoch špinavej roboty odmietol vyplatiť mzdu. Časom som si uvedomil, že som sa bál otca. Jeho sklamania. Otec nikdy neprosil, nikdy nežiadal ani sa nikdy nenechal okradnúť. Tieto slová vlastne asi nepoznal. Nevedel som ako mu povedať, že jeho syna oklamali. A že si nevie dať rady s nespravodlivosťou. Veril v spravodlivosť. Moje deti taktiež nikdy nepocítia hrôzu, ktorá ma zomkla po zúfalom čine, ktorý som viac nevedome ako vedome spravil. Jedlo som však domov doniesol. A objavil spôsob, ktorý sa mi stal asi osudným. Možno moja nerozvážnosť, možno ten osud ... .

Tieto myšlienky ovládali mužovu myseľ, zatiaľ čo stál nadránom v mrazivom chlade na vlakovej stanici. Cítil mierne vzrušenie, malú nedočkavosť, ako keď sa stratený syn vracia domov. Vnútorná radosť prepaľovala mráz, ktorý mu štípal ruky aj líca. Trpké obavy, možno až strach, zahnal myšlienkou na teplý domov. Na ženu. Jej teplé telo. Jej ruky. Jej stehná. A oči a úsmev... jej srdce. Bol stredne vysokej postavy, ktorú iba opticky zvyšovala kožená bunda. Do tváre mu ani pod pouličnou lampou nebolo vidieť, iba tieň na zemi prezrádzal výrazný nos a krátke strapaté vlasy. Mohol mať približne 35 rokov. V ľavej ruke držal tmavý vak, v pravej cigaretu. Prichádzajúci vlak mu oznámili silné svetlá, ktoré preťali rannú hmlu. Pristúpil bližšie ku koľaji, aby zacítil závan ohrozenia. Život mal v podstate rád, ale takéto chvíle ho ubezpečovali, že je vo vnútri stále živý. Vo vlaku otvoril svoju batožinu a vytiahol z nej dva malé predmety. Okrem nich sa tam nachádzal už len starý plstený kabát a zoschnutá kytica poľných kvetov. Prvým predmetom boli malé vreckové hodinky na retiazke, s vytepaným orlom na prednej strane. Po zatlačení malého gombíka na vrchu sa otvorili a ukázali okrem času aj prázdne miesto pre fotku. Druhý predmet, menší, bol prsteň s asi vernou imitáciou bielej perly na vrchu. Nemal by byť drahocennosťou ani umeleckým dielom ale práve pre jeho jednoduchosť poteší adresáta. Vlak zastavil, muž vystúpil a prešiel naprieč dlhým poľom do oblasti na okraji mesta. Na poslednej ulici, pred posledným domom s bielymi okenicami zastal, položil tašku na zem a zahľadel sa na miesto, v ktorom sa nachádzala jeho istota. Pocítil miernu výčitku, či je oprávnený vstúpiť. Váhavo si zapálil ďalšiu cigaretu. Hádam naschvál odďaľoval príchod domov. Možno si nebol istý, že tam patrí, možno nevedel žiť dva krát v jednom tele a s jednou dušou. Dom sa nezmenil, holé konáre tvorili tiene a všadeprítomná tma mu dávala možnosť rozmyslieť si nasledujúci krok. Zvedavosť ho posunula dopredu, otvoril bránku, podišiel k vchodovým dverám a stlačil kľučku. Na zamknuté dvere chvíľu nechápavo hľadel, nevedel či to má brať ako znamenie a radšej odísť. So zamračeným pohľadom sa zohol pre kľúč skrytý v kvetináči.

Stojím tu ako cudzinec, ako zlodej, ktorý sa ide potichu zakrádať vo vlastnom dome kým iní spia. Vôňa je tá istá, stále cítiť medový závan ako z medových rezov. Jej vlasy majú podobnú vôňu a vo svetle slnka aj medový odtieň. Predstava, že si ich prefarbila alebo ostrihala ma znervózňuje. Možno je to smiešne, ale cítim paniku, že by tak spravila. To nesmie. Ja som jej to nedovolil. Zase som smiešny. Znovu mám strach z vecí, ktoré nič neznamenajú. Mal by som sa normálne vystrieť, zasvietiť si, skontrolovať či je všetko v poriadku, nazrieť do kuchyne či niečo pripravila. Mala dôvod? Nedal som jej vedieť, že prídem. Neozval som sa jej už takmer pol roka. Cítim, ako sa ešte viac hrbím. Po tme tápem do kuchyne, nejedol som od včera rána. Ledva som od nervozity pil. Niežeby som teraz dokázal niečo prehltnúť ale vyhýbam sa chvíle ísť za ňou hore. Mám tu sedieť kým sa nerozbrieždi a všetci nevstanú? Cítim, že varila aj piekla. Mieša sa tu sladká vôňa. Musím ísť. Musím ju vidieť. Ja hlavne musím vedieť.

Muž sa rázne postavil a s odhodlaním vykročil hore schodiskom do spálne. S každým schodom mu oťažieval krok. Pred dverami zastal, započúval sa, či ju začuje. Ticho bolo neúprosné aj k jeho strachu. Keď vstupoval do spálne, zarazil ho mesiac, ktorý osvetlil celú izbu. Ani si nepamätal, že by ju takto niekedy videl. Listy mu vždy skrížili výhľad. Pohľad mu vzápätí skĺzol na posteľ v strede izby. Hľadal ju v tých perinách, hľadal akýkoľvek pohyb, nádych, časť tela, svoju ženu.

Je tam? Teraz ma už oblieva horúčava pričom je cítiť nočný chlad. Musí tu byť, cítim tú vôňu. Našiel by som ju podľa nej aj v poli kvetov. Keď sa priblížim zobudí sa? Zvykne tvrdo spať. Viem, že neodídem, kým ju neuvidím. Pohla sa. Je na okraji postele, pri okne. Z ľavého boku sa trochu presunula na chrbát. Vidím jej pravú časť tváre aj plece. Už rozoznám aj vlasy rozhodené po vankúši. Zaplavil ma nevýslovný pokoj. Neostrihala si ich. Má svoje medové vlasy. Ešte raz sa ich dotknúť... Zvykla ma nimi štekliť po bruchu. Vždy sa smiala ako mi myká bruchom pritom a mňa bavil jej ,,hihňavý,, smiech. Stojím tu ako nemotorný chlapec, ktorý nevie čo má robiť. Ja dospelý chlap. Bojím sa dýchať, bojím sa pohnúť, nechcem aby sa táto vidina rozplynula. Moja žena je ako bytosť z iného sveta. Toľko nocí čo som o nej sníval. Tie noci čo ma aj v sne prenasledovali jej mäkké ústa. Nevládzem sa pohnúť. Budem sa len pozerať. Strážiť ju. Snažiť sa vidieť do jej duše. O čom sníva? Prečo má na tvári úsmev? Kto zaň môže? Myslí na mňa? Nie je to niekto iný? Kto to je... ? Dostávam o jej živote pravidelné informácie. Viem, kedy navštevuje rodičov, kedy berie deti zo škôlky aj kedy chodí k lekárovi. Viem o tom mužovi, ktorý na ňu hľadí dlhšie ako by som mu dovolil. Zistím si vlastne všetko čo chcem vedieť, len nie to čo sa nachádza v jej hlave. Nevýslovne ma to zožiera. Musím sa jej dotknúť. Moje miesto v posteli je prázdne a ja si môžem ľahnúť vedľa nej. Pripadám si ako slaboch. Nechcel som do domu ani vstúpiť a už som pri nej v našej posteli... . Takto to nemalo dopadnúť.

Sediac na okraji postele nahol sa nad spiacu ženu otočenú k nemu chrbtom a cítil, ako sa mu trasú ruky. Na sekundu sa nahneval, on, s tým všetkým čím si prešiel, má strach z obyčajnej ženy. Nebál sa silnejších, väčších ani mocnejších. Nezniesol by iba odmietnutie od vlastnej ženy. Potia sa mu ruky, žalúdok kdesi v krku a nemôže sa rýchlejšie pohnúť. Ozvalo sa v ňom mužské ego, ktoré nezvykne brať ohľady ale presadí si svoje potreby. Neuvážene jej ruku položil na čelo a pohladil ju po vlasoch. Hlavu si vložil do jamky medzi plecom a hlavou a zhlboka vdýchol jej vôňu. V hlave mu hučalo, jasné uvažovanie, ktoré ho neopúšťalo ani vo vypätých situáciách ho v okamihu zradilo. Rukou opatrne zašiel pod teplý paplón sledujúc líniu jej tela od kolien po bokoch až po prsia. Chránilo ju pred ním tielko a nohavičky. Keď ohmatával čínske porcelánové vázy z 5. storočia necítil takú jemnosť. Nevedel by povedať žiadne prirovnanie, nebol to básnik, ale nič také hebké nepoznal. Pol roka bez jej dotykov mu spôsobovalo často bolesť, ale keď ju teraz mal pri sebe, nemohol dýchať, nemohol sa zhlboka nadýchnuť a tlak v slabinách mu vyháňal pot na čelo. Chcel sa k nej bližšie prisunúť, dotknúť sa celým telom toho hodvábu. Pri tom pohybe zacítil, možno skôr vytušil, že žena stuhla a precitla. Bez pohnutia čakal na jej reakciu. Bál sa slov, ktoré mohla povedať, ktoré by ho zbavili ilúzií a útechy a ktoré mu hojili jeho boľavú dušu. Keď pocítil, ako ho chytila za ruku a pritiahla si ju na brucho, uvedomil si, že už je doma.

Odprisahal by som, že ma čakala. Myseľ mi opantala už dávno, nemám problém uveriť, že je bosorka. Možno má o mne lepšie informácie ako ja o nej. Ženskú intuíciu neprekoná nijaký informátor ani detektív. Ale tá úľava, keď mi stisla ruku, keď si ju priložila na brucho... . Dodala mi všetku istotu, ktorú som potreboval. Bez otázok, bez výčitiek. Moja žena. Pri pomyslení, že je to MOJA žena cítim ako ma pália slzy a napĺňa hrdosť.. Na šťastie neverím a preto ma prekvapuje, niekedy desí, prečo ju mám. Ľudia ako ja šťastie nemávajú. Je mojím najslabším článkom pričom každá reťaz je vždy taká silná ako jej najslabší článok. Tisnem si ju k sebe, musím cítiť, že je živá, celú ju oblapiť, aby mi zrazu nezmizla tak rýchlo, ako každá predstava o nej. Pod mojím telom sa celá stráca. Je o hlavu a pol menšia ako ja, dlaňou jej oblapím celú ruku. Keď som ju prvý krát nečakane chytil za prsia a ona sa otočila aby mi dala facku, ledva dočiahla. Jej ruka mi veľmi neublížila ale doteraz ma vždy pobaví spomienka na jej napajedené oči a červené líca a pripomenie, akým malým a krehkým zázrakom je. Točí sa smerom ku mne a ja si jej hlavu tisnem na hruď. Neviem čo môže cítiť. Má strach? Nemá obavy? Cíti nedôveru? Pri mne je v bezpečí. Musím ju o tom presvedčiť. Ochránim si ju ako to najdrahšie, čo mám. Z myšlienok ma vytrháva jej nečakaný pohyb. Oslobodzuje sa zo zovretia, kľakne si na kolená nado mňa a v tme sa mi pozerá do očí. Aj keď do nich nevidí, neviem jej uhnúť pohľadom. Chvíľu snáď vydržím a už keď sa chcem odtiahnuť, vyzlečie si tielko. Bez jedinej hrozby, bez jediného výstrelu ma odzbrojí a ja už zase viem, čo je to byť otrokom. Malej žienky s medovým vlasmi. Bolesť v nohaviciach sa mi znásobuje pri pohľade na jej hruď. Má najkrajšie prsia aké som kedy videl, bez ohľadu na to, že patria mojej žene, že sú moje. Viac mŕtvy ako živý sa posadím a rukou sa dotýkam pravého prsníka. Zmestí sa mi do dlane, ktorou ho celý zakryjem. Hrudník mala vždy dievčenský a ostal jej taký aj po dvoch deťoch. Stále pevný, stále rovnako špicatý, s ružovými bradavkami, ktoré sú výrazné aj v tieni na stene. Rukou jej ho nadvihujem a ona sa nahne nado mňa. Nesmiem sa nahlas ani nadýchnuť aby som počul každý jej šum. Prvá prikladá svoje ústa na moje a nachvíľu ostanú bez pohybu. Jazykom sa mi dotýka hornej pery, pomaly ním prechádza po vnútornej strane a hľadá si cestu k môjmu jazyku. Naliehavo ju začínam bozkávať po celej tvári, nedočkavo si ju chytám za oblé boky, pritiahnem k sebe a rukami prechádzam po celom tele. Tým, že kľačí na kolenách, má prsia v úrovni mojich očí a mäkké bradavky sa mi obtierajú o tvár, ktorú si vkladám medzi ne. Oboma rukami ich chytím a stlačím k sebe tak, aby som ich mal pripravené na ochutnanie. Nádherne vonia. Ruky jej ešte raz obtočím okolo chrbta aby som cítil tú jemnosť pokožky s medovou vôňou a vraciam ich k prsníkom, ktoré znovu tlačím k sebe, nadvihujem a mierne stláčam. Chcem jej ich stlačiť silnejšie, bože je taká krásna! Nevládzem rozmýšľať, nikto a nič by ma od nej neodtrhlo, musím si vziať čo mi patrí a na čo mám právo, milovať ju celým telom, celou dušou, nech sa nevládze ovládať, nech prosí o moje ďalšie dotyky, nech ju pre túto chvíľu ovládam tak, ako ona ovláda celý život mňa.

Kým žena kľačala pri mužovi na kolenách, opatrne jej masíroval malé prsia a pozrel sa hore do tmy na siluetu je tváre. Hlavu mala zaklonenú dozadu. Pocítil, ako ho pohladila rukami po lícach, zašla prstami do vlasov, pomaly nimi prešla a pritiahla si jeho tvár na prsník. Cítil ako sa mu chveje vnútro aj hlas, preto jej iba potichu zašepkal, že je nádherná. Na sekundu si hlavu oprel čelom na mäkký prsník. Počul jej zrýchlený dych a teraz aj tep srdca, ktoré tĺklo nahlas aby mu dalo vedieť, že bije preňho. Bez ďalších slov jej perami nahmatal bradavku a jemne oblízal. Ženou prebehla triaška a pritiahla si jeho tvár ešte viac. Stále držala v rukách jeho hlavu, objímala ju, tlačila k sebe. Muž jej rukou nadvihol prsník a začal celý bozkávať. Bradavku už mala stuhnutú, prsia od vzrušenia boľavé. Na druhom prsníku bola bradavka stále mäkká, preto jej pritlačil oba prsníky k sebe a tú mäkkú slabo jazykom naslinil. Čakal na jej reakciu, ktorá neprichádzala, preto jej na ňu jemne fúkol. Žena so sebou slabučko mykla a začul jej vzdych, čo ho vzrušilo ešte viac. Pustil jej prsia, obtočil si ruky okolo jej pásu, ruky položené na lopatkách a rýchlo jej začal cmúľať bradavky. Prechádzal z jedného prsníka na druhý, silno ich vťahoval do úst až použil zuby a jemne sa zahryzol. Potiahol ju smerom k sebe. Žena začala dýchať hlasnejšie, vedel, že sa prestáva ovládať a celá sa prehla dozadu. Obaja sa naraz dotkli jej bokov s jediným úmyslom... .

Bezohľadne jej sajem tvrdé bradavky aj keď viem, aká je citlivá na prsiach. Keď som ju spoznal, bola ešte nezrelé žieňa, ktoré hneď očervenelo, keď som sa jej dlhšie pozeral do výstrihu ako by bolo vhodné. Neviem prečo mi tak často chodilo po chuti privádzať ju do rozpakov. Bavilo ma to, až kým mi teda nevylepila zaucho a začal som ju brať vážne. Teraz ju mám pri sebe, už sa dávno nečervená ale vzrušuje ju stále všetko týkajúce sa pŕs. Prehadzuje si vlasy z jednej strany na druhú, jeden prameň jej padá cez oči a pri ústach ho nadvihuje v rytme ako vzdychá. Hreje ma jej tlmený melodický hlas. Uvedomujem si, že stále nie je ešte tak úplne nahá ako by som chcel, preto jej rukami kĺžem k bokom aby som tú poslednú prekážku odstránil. Jej ruky robia to isté. Chytá ma za moje ruky a so mnou si sťahuje nohavičky. Ľúbim ju. Sťahujeme ich po kolená, podopriem jej chrbát a pokladám si ju na posteľ podo mňa. Ani som si neuvedomil, že ja sám som ešte v oblečený aj v bunde, rýchlo ju strhávam na zem, košeľu ani nerozopínam len cez hlavu pretiahnem a začínam odopínať opasok na rifliach. Je otočená tvárou ku mne, bez slova čaká a mňa napadá, či ma vôbec chce vidieť nahého. Hlúpa myšlienka, že som sa za ten čas mohol zmeniť mi zahlodá v mysli. Ramená mám stále oproti nej široké a jej ruka na mojej hrudi je veľmi malá. Všetko mám už vyzlečené, naťahuje ku mne ruku a priťahuje si ma k sebe. Keď taká malá leží vedľa mňa, cítim sa ako obor, ktorý ju gniavi, preto sa podopieram rukou. Tvár priblížim k jej tvári, jej dych cítim na perách. Naozaj sa nedokážem dlhšie ovládať, ja pri všetkých svätých, nemôžem viac čakať. Bozkávam jej plné pery, čelo, líca, voľnou rukou sťahujem nohavičky od kolien preč. Jej tvrdé bradavky cítim na hrudi, chytám sa ich a stláčam v prstoch. Bozkávam ju od úst po brade dole ku krku a hrudi. Celá sa jej nadvihuje a neustále je počuť jej hlasný dych. Rukou jej prechádzam po prsiach, hladkám ramená, cez chrbát sa presúvam nižšie, kde ju jemne stisnem za zadok. Sama sa panvou nadvihuje a pootáča ku mne. Držím ju za zadoček a tlačím k sebe. Nezapriem v sebe obyčajného chlapa ani zvedavého chlapca, preto presúvam ruku opatrne dopredu, chcem sa jej dotknúť, presvedčiť sa či je pripravená. Cítim jej horúčavosť ako mi sála na ruku. Dotýkam sa jej, páli ma, pomaly po nej prechádzam prstami, naberám si ju na prsty, viac nezvládnem. Čo to so mnou porobila... Preklínam tú chvíľu keď som sem vstúpil. Idem proti pravidlám aj proti sebe. Nech mi odpustí, ale dlhšie sa s ňou hrať odmietam, bolesť medzi nohami je neznesiteľná, určite ho cíti na bruchu a sama odsúva od seba nohy. Presúvam sa nad ňu, tvár znovu prikladám k jej tvári, v tej tme sa jej pozerám do očí a čakám na znamenie, že sa môžem do nej ponoriť. Vlasy má okolo hlavy rozostreté ako vankúš, priložím si čelo na jej čelo, ešte ju chcem pohladkať po nich, nadýchnuť sa, zotrvať v tejto statickej chvíli. Preruší ma jej tlmený vzdych a moje meno... Náhlivejšie ako by som mal vnikám do nej a počujem jej výkrik. Je strašne horúca, páli ma, drží sa ma za ramená, neviem ju sústredene vnímať pod sebou. Takto to nemalo byť. Milujem ju. Rýchlo do nej neustále vchádzam a neviem nič zastaviť. Prestávam počúvať, vnímať, myslieť aj cítiť. Zlyhal som.

Pred bielym oblokom malej detskej izby poletujú dva motýle s fialovými krídlami. Prepletajú sa do špirály takže vyzerajú, akoby tancovali alebo boli zavesené na špagátikoch. Možno sú len ospalé, len pred chvíľou sa začalo brieždiť. Vo vnútri pod tým oblokom sa nachádza jedna väčšia posteľ s veľkými bielymi perinami, na ktorých sú vyšívané malé modré kvety. Na posteli by nebolo nič zvláštne, ale z oboch koncov postele svietia žlto oranžové ohníky. Aspoň to tak na prvý pohľad vyzerá. Ako na tie konce postele dopadá ranná žiara, niečo tam svieti na oboch stranách. Ak by sa dalo bližšie pozrieť, bolo by vidieť dvoje malé hlavy s dlhými ryšavými vlasmi, ktoré blčia farbami vďaka rannému slnku. Pri oboch koncoch postele sa nachádzajú biele stolčeky. Na tom pravom je položený okrúhli tikajúci predmet, zlatej farby, z ktorého visí retiazka. Keď tá malá ryšavá hlava čoskoro vstane zistí, že sa to dá otvoriť. Stačí zatlačiť gombík a ukážu sa ručičky hodiniek. Poznať čas síce ešte neovláda ale časom sa to naučí. A na tom prázdnom mieste bude raz vložená fotka muža, čo ich tam položil. Na druhom stolíku je niečo malé, hneď na knihe Svet rozprávok a fantázie. Niekedy si chodí sadnúť na ten biely oblok stará straka a tú by to mohlo tiež zaujímať. Malý lesklý predmet s bielou perlou na vrchu. Je to jediná perla, ktorú stratila Anna Boleynová, keď dušu porúčala Bohu na popravisku ale na ktorú sa aj tak dávno zabudlo. Posledným stolíkom v tom dome s bielymi okenicami je ten vedľa najväčšej postele v najväčšej izbe. V nej nesvieti nič ohnivé ani ryšavé. Ani na stolíku nie je nič položené, je úplne prázdny. Niežeby izba bola celú prázdna, to nie. Na pravej strane postele leží spiaca nahá žena a na ľavej strane vedľa nej je položená zoschnutá kytica poľných kvetov.
Kým obyvatelia tohto domu ešte spia, k vlakovej stanici sa blíži vlak a muž s cigaretou v pravej ruke a s tmavým vakom v ľavej, pristupuje bližšie ku koľaji aby vedel, že je stále živý. Vo vlaku otvorí svoj batoh, kde sa nachádza už len starý plstený kabát a prameň medených vlasov.
 

Táto stránka používa cookies. Viac info

Prihlásenie